V Kňažanskom chotári sa oddávna šírili chýry o tajomnom poklade, ktorý má spočívať niekde pri Hlbokom potoku. Oheň bez dymu, žiara v noci a pastieri s príbehmi o zlatých minciach - to všetko sa stalo súčasťou miestnej tradície, ktorá prežila celé generácie. Povesť, ktorú zaznamenal spisovateľ Peter Huba v knihe Povesti z Oravy, prináša pohľad na túto záhadu.

Poklad v Kňažanskom chotári

Od nepamäti sa medzi ľuďmi šírili zvesti, že v Kňažanskom chotári sa ukrýva poklad. Hovorili o ňom najstarší obyvatelia Kňažej - a tým sa verilo, pretože nikdy nerozprávali do vetra ani nešírili prázdne reči. Podľa ich slov sa mal poklad nachádzať v Hlbokom potoku.

Tieto povery nabrali na vážnosti, keď sa v dedine objavil neznámy muž a začal sa zaujímať práve o tento potok. Priznal sa, že v starých spisoch Spišskej Kapituly je zapísané, že poklad v Kňažej skutočne existuje, len ho treba nájsť. Či išlo o peniaze, alebo iné cennosti, však nikto nevedel s istotou povedať. A doteraz zostáva nejasné, v ktorom z potokov s menom Hlboký by sa mal poklad ukrývať - či za kaplnkou, alebo v lokalite zvanej Grúň.

„V dedine sa skôr myslelo na miesto za kaplicou. Vedeli to od pastierov, čo v tých miestach statok pásavali. Vraj vídali, ako sa tam peniaze presúšajú. Aj keď im ktorísi neverili, zadúšali sa, že je to čistá pravda. „Akoby to bolo dnes. Zo zeme vyšľahli plamene, keď sme tam ktorési noci strávili. Oheň horel, hoci ho nikto nenakládol. Čo iné tam mohlo byť, len poklad.“ „Zlaté peniaze sa leskli v šľahajúcich plameňoch,“ predbiehali sa pastieri vo vysvetľovaní jeden pred druhým. „Keby len raz,“ snažili sa zduplikovať.“

Mestská časť Dolného Kubína - Kňažia. Zdroj: goslovakia.sk

Lenže po ohni neostala ani najmenšia stopa. Tráva bola neporušená, zem nepoznačená plameňmi a kamienky neboli ani trochu očmudené. To už aj tým najstarším obyvateľom dediny začalo byť podozrivé. Dni plynuli jeden za druhým a každý si myslel svoje - ľudia verili, že sa tam sušili peniaze, no pastieri mali vlastnú verziu, najmä čo sa týka ohňa. Veď tam, kde plamene naozaj zúria, zostáva aspoň spálenisko alebo pahreba. Ale v Hlbokom za kaplnkou nebolo po požiari ani stopy. Ak tam aj bola pahreba, tak na inom mieste, pastieri si na nej večer opekali slaninu. No predsa len, jednej noci sa odohralo niečo čudné.

„Už z dediny bolo dobre vidno akúsi žiaru nad tým miestom, o ktorom hovorili pastieri. Neprešlo veľa času a do dediny obidvaja pribehli. „Poklad, zlato, oheň,“ toľko zo seba vládali vydať, pritom dychčali, akoby ich boli všetky medvede z okolitých hôr prenasledovali. Ba ešte horšie. „A čože ste pred zlatom utekali,“ pýtali sa ich ti starší z dediny. Aj ďalší im pritakávali. Veď chudoby mali každý rok dostatok a tu zrazu kopa zlata, len sa po ňom načiahnuť. „Oheň, žiara,“ opäť len tak skúpo zo seba vydali. Súvislejšie nič nedokázali povedať. Rukami ukazovali na oblohu, kde sa žiara v oblakoch zrkadlila. „Ideme ta pozrieť,“ zavelil richtár. Čože iné im zostávalo, ak chceli prísť na koreň veci.“

Všetci muži z dediny sa zhromaždili a vybrali za richtárom. Kto by si nechal ujsť takú vzácnu príležitosť konečne uvidieť poklad, o ktorom sa v dedine rozprávalo z generácie na generáciu? Jeden za druhým sa ponáhľali, aby boli čo najskôr na mieste, kde sa podľa povesti zlato povaľovalo na kopách a každý si ho mohol zobrať, koľko chcel. No keď sa priblížili, svetlo svietilo jasne ako za bieleho dňa, len o kus ďalej, než očakávali. A poklad? Ani jeden lesknúci sa kamienok, nieto ešte zlato, sa tam nenašiel.

Mestská časť Dolného Kubína - Kňažia. Zdroj: goslovakia.sk

„Koliba, čo sa v nej pastieri pred nepohodou skrývali, noci v nej trávili, horela. Praskot a dunenie ohňa sa šírilo doďaleka. Pomaly už ani hasiť nebolo čo. Všetko do tla zhorelo. Richtár klial, až sa z okolitých hôr ozývalo. Akoby sa v dedine to najhoršie porobilo. Ale veď sa aj stalo. Pastierom koliba zhorela. Horšie, že práve oni dedinu už hodný čas bantovali. Ľuďom o blýskajúcom zlate neustále rozprávali. Nakoniec, aby všetko zakryli, strechu nad hlavou si podpálili. Tak sa veru o nich potom v dedine rozprávalo. O zlate nebolo ani chýru.“

V nasledujúcich dňoch sa pastieri v dedine už takmer neukazovali. Žili v neistote a sami nevedeli, čomu majú veriť. Kým predtým by svoje slová bez váhania potvrdili, teraz čelili posmechu od niektorých dedinčanov. „O zlate rozprávate, no o kolibu sa nedokážete postarať. Pred očami sa vám skántri,“ vysmievali sa im.

Čas plynul a myšlienky dedinčanov sa upokojili - miesto pre poklad v ich mysliach jednoducho nezostalo. Pastieri si postavili novú kolibu a na záhadný poklad, ktorý sa im kedysi zdal tak reálny, radšej čoskoro zabudli.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804