V samotnom srdci Oravy, kde kedysi vládli husté lesy a každý kúsok zeme mal cenu zlata, sa zrodila legenda, ktorá prežila celé generácie. Dlhoročný spor medzi obcou Malatiná a oravským panstvom o horu zvanú Kamenné mlieko nebol len o pastvinách - išlo o zásadný zápas za pôdu, česť a slobodu. Príbeh tohto nevšedného konfliktu zachytil Peter Huba v knihe Povesti z Oravy.

Obec Malatiná. Zdroj: obecmalatina.sk

Kamenné mlieko

Hora zvaná Kamenné mlieko sa stala predmetom dlhoročného sporu medzi obcou Malatiná a mocným oravským panstvom. Takmer celé storočie sa nevedeli dohodnúť, nik nechcel ustúpiť. Ale čo zmôže dedina proti veľkým pánom? Súdy sa ťahali, peniaze tiekli, no spravodlivosti sa nik nedovolal. A tak si panstvo nakoniec horu prisvojilo, hoci ju Malatinčania využívali už od 17. storočia.

Pôvodne hustý les osadníci postupne vyrúbali a premenili na pasienky, ktoré si obľúbili pastieri i ich stáda - kravy, voly a kone. V horskom kraji, kde pastvín nikdy nebolo nazvyš, to bola cenná pôda. Podobné spory prebiehali aj inde, ale práve tu sa zrodila povesť o mlieku, čo sa zmenilo na kameň. A práve podľa nej dostala hora svoje meno - Kamenné mlieko.

Obec Malatiná. Zdroj: obecmalatina.sk

„Stalo sa to v časoch, keď sa hradným pánom zazdalo, že ktorési pastviny v Malatinej by potrebovali pre svoje stáda. A keď si panstvo zmyslí, ťažko mu je odmietnuť. Hradní páni mali vždy dosť príležitostí sedliaka potrápiť, ak sa im nepodvolil. Lenže Malatinčanov príroda mnohému naučila. Borili sa s nepriazňami, čo ich každoročne stíhali. Nezvykli fňukať, keď bolo treba aj prírode ukázali, že sú tam a nikto ich len tak ľahko nevyženie. Čo by im povedali dedovia a prapredkovia, ktorí sa tam usadili, keď v tých miestach nebolo lúčok, ani pastvín. Len samé hory, kde oko dovidelo. Nestenali, ani sa nikomu nesťažovali. Ktože by ich vypočul, alebo im pomohol. A keď panstvo ruky otŕčalo, aby si ich pastviny prisvojilo? Najskôr úctivo s veľkými poklonami odmietli.“

Pánom sa však odpor Malatinčanov vôbec nepozdával. Boli zvyknutí na úctu, na hlboké poklony a poslušnosť - kde sa objavili, tam sa ľudia uhýbali z cesty. Ale Malatinčania boli iní. Vedeli prejaviť rešpekt tomu, kto si ho zaslúžil, no vzdať sa svojho len preto, že to niekto mocný žiada? To rozhodne nie. Bolo to proti ich povahe.

Ani pred súdom nezostali ticho. Otvorene tvrdili: „Sme v práve.“ Lenže aj panstvo bolo presvedčené, že právo je na ich strane, veď kto iný by mal mať nárok na tie pozemky, ak nie oni? A tak sa rozbehol spor o pastviny a samotnú horu. Boli to sedliaci proti veľmožom, čo sa nestávalo zriedkavo. No problém bol v tom, že v tých časoch sa pravda na súdoch často nepresadila. To, čo bolo zjavné, sa prehliadalo, a to, čo zatemňovalo pohľad, sa bralo ako dôkaz.

Obec Malatiná. Zdroj: obecmalatina.sk

„Pán pánovi oko nevykole,“ aj tak sa hovorilo. A či sa dá zmieriť s nespravodlivosťou? Ktorísi by aj tak boli urobili. Malatinčania nie. Nedajú si oni svoje pastviny za žiadnu cenu. Príroda im pomôže. I keď aj s tou neraz zápasili. Vždy sa s ňou však snažili nažívať v pokoji. „Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva,“ zvykli hovoriť. Hory ich obkolesovali zo všetkých strán, vedeli, odkiaľ aký hlas treba čakať. Dakedy sa im nevrátila len ozvena vlastného hlasu. Aj iné sa udialo. Zbojníci, alebo cudzí vojaci sa na dedinu oborili. Plienili, koľko vládali. Aj teraz ich chceli o horu s pastvinami obrať. A či sa dalo na také pozerať, i keď by páni mali v tom prsty? Volali do tej hory? Malatinčania im odpovedali po svojom. Od dedov a pradedov sa všeličomu priučili. Aj takému, aby dom i statok pred zlými silami uchránili. I bosorkám aby zabránili chodiť si po maštaliach a gazdom škody páchať. „Ani páni si nebudú robiť, čo sa im zachce,“ pomysleli si, ba ktorísi i nahlas vyslovili. „Keď ich my nemôžeme mať, nech ani im neslúžia,“ zapovedali sa.“

Od rečí nebolo ďaleko k činom. Malatinčania sa radili, kde sa len dalo. Liptovskí pastieri im poradili: „Statok, čo sa tam pasie, treba pookiadzať zelinami, čo na Jána okolo konského cmitera rástli.“ Keď si človek nevie rady, pomoc zvonka môže padnúť vhod. A tak to Malatinčania vyskúšali, veľa námahy to nestálo.

Začali panský statok okiadzavať zo všetkých strán - ráno, na obed, večer aj v noci sa pri tom striedali. Lenže nič sa nedialo. Kravy ďalej spokojne bučali, pastieri dojili a panstvo sa len usmievalo. Po troch dňoch Malatinčanom došla trpezlivosť. Nahnevaní sa vrátili do dediny a nadávali, koľko im len hrdlo stačilo, z kúziel ani zázrakov nič nebolo.

Obec Malatiná. Zdroj: obecmalatina.sk

„Ktorýsi len tak medzi rečou utrúsil. Akoby len sám sebe hovoril: „Nech sa všetko mlieko na kameň premení!“ V tej chvíli začuli za sebou veľký rámus, akoby blesk šibol a hrom zaburácal. Všetko mlieko v šechtároch sa na kameň premenilo. S hrmotom ho pastieri vysypali na zem. Miesto rozliateho mlieka zostávali na zemi hŕbky kameňov.“

Zostali stáť ako obarení. Malatinčania aj panskí pastieri na seba mlčky hľadeli, neschopní prehovoriť. Až po chvíli, potichu a s údivom, začali jeden po druhom opakovať: „Kamenné mlieko.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804