Horný kaštieľ vo Vyšnom Kubíne je už celé roky opradený záhadnými legendami. Podľa miestnych povestí sa počas splnu mesiaca z kaštieľa ozýva dunenie vojska, kroky a tajomné vŕzganie dverí. Tieto desivé úkazy naháňali strach obyvateľom dediny po celé generácie - až do jednej osudovej noci, keď sa z ticha ozval jediný hlas. Čo nasledovalo potom, detailne opísal spisovateľ Peter Huba vo svojej knihe Povesti z Oravy.

Ako v Arpádovskom kaštieli vo Vyšnom Kubíne strašilo

O tomto kaštieli sa vždy veľa hovorilo. Aj keď sa šepkalo aj o tom dolnom, práve horný však býval častejšie predmetom rečí. A možno na to bolo aj dosť dôvodov. Či boli pravdivé, dnes už nikto s istotou nepovie - ani to nepotvrdí, ani nevyvráti. Ako však vraví staré príslovie: „Bez vetra sa ani lístok nepohne.“ Takže nejaké zrnko pravdy na tých príbehoch asi bude. Veď len-tak pre nič za nič by si ľudia nevymýšľali strašidlá, ani by si o ich činoch nerozprávali bez príčiny, však?

„Povrávalo sa, že v Arpádovskom kaštieli strašilo. Nuž ale v ktorom kaštieli sa strašidlá nemotali, ľudí na pokraj zúfalstva a strachu neprivádzali? Vo Vyšnom Kubíne to bol však akosi ináč. Tam strašidlá ukazovali svoju moc len vtedy, keď bol spln mesiaca. Vraj v takom čase bolo počuť len akýsi podozrivý hluk, akoby celý regiment vojska šúchal nohami po dlážke. Podchvíľou sa k tomu regimentu pridal ešte ďalší regiment. Šuchot silnel, až v ušiach zaliehalo. Potom sa celkom zdalo, že sa hory rúcajú, kamene z výšin padajú, akoby už celkom išiel nastať koniec sveta.“

Obec Vyšný Kubín. Zdroj: vysnykubin.sk

Takto sa to opakovalo zakaždým, keď sa blížil spln mesiaca. Najprv tichý šuchot, potom strašný treskot - aj najodvážnejším vtedy naskakovala husia koža a premýšľali, či by radšej nemali utiecť. Dedina spala v pokoji, len v kaštieli akoby prebývalo samotné zlo.

„Neboli by ľudia ľuďmi, keby nechceli na koreň veci prísť. A ten, čo kaštieľ vlastnil, ešte viac. Čože z takého príbytku, keď sa mu ľudia zďaleka vyhýbajú. Za nič by doň nevkročili. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že pán kaštieľa sa chodil radiť až do Pešti. Múdrych ľudí sa pýtal i s vešticami slovo stratil. Aj to sa medzi ľuďmi ešte hovorilo, že to sa nepokojný duch mládenca zabitého v kameňolome chodí na svoj nešťastný osud žalovať. Kameň, čo ho zavalil, si chodí zakaždým pri splne mesiaca obzerať. Pospomínali sa aj iné udalosti, ktoré sa v kaštieli udiali. Keď sa už zdalo, že kaštieľ budú musieť zbúrať, aby sa zbavili kliatby, sa to stalo. Skôr by sa dalo povedať, že nestalo.“

Arpádovský kaštieľ. Zdroj: vysnykubin.sk

Jednej noci, keď mesiac opäť dorástol do splnu, zavládlo v kaštieli nezvyčajné ticho. Nikdy predtým to tak nebolo. Zvyčajne to začínalo tichým šuchotom, ktorý rýchlo vystriedal hrozivý hluk - vtedy každý, kto sa v kaštieli nachádzal, utekal preč, ako len vládal. Nedalo sa to vydržať. Ale v tú jesennú noc, o ktorej je reč, bolo všetko inak. Ticho. Až znepokojivé. Akoby sa spln ani nepriblížil. Žiadne šuchotanie, žiadny rámus, žiadny náznak pohybu. Pán kaštieľa sedel v napätí, načúval, upieral pohľad do tmy. Čakal, že sa niečo stane. Ale nič.

Až presne o polnoci sa chodbou pomaly ozvali kroky. Žiadna postava, len ten zvuk - pomalý, zreteľný, blížiaci sa. A potom ... tiché, mrazivé vrznutie dverí.

Arpádovský kaštieľ. Zdroj: vysnykubin.sk

„Rozchľapili sa dokorán. Ticho. Po mučivej chvíľke sa ozval hlas: „Odchádzam.“ „Kto si,“ pán kaštieľa otázkou, s trasľavým hlasom. „Na tom už teraz nezáleží,“ opäť hlas. Dvere sa opäť s vrznutím zatvorili a po chodbe bolo počuť vzďaľujúce sa kroky. Tresnutím sa zatvorili aj vchodové dvere. Pán kaštieľa smutne pozeral do parku. Pomaly sa začalo rozvidnievať.“

Od tej noci v hornom kaštieli vo Vyšnom Kubíne zavládol pokoj. Strašenie ustalo. Ľudia síce ešte dlho rozprávali všelijaké verzie toho, čo sa mohlo stať, no pravda zostala ukrytá v tieni minulosti a nikdy nevyšla na svetlo.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804