„Snažíme sa utečencom sprostredkovať ubytovanie, a potom aj zamestnanie. Vyzvali sme podnikateľov, ktorí môžu pomôcť, aby tak urobili. Odozva je veľmi dobrá,“ hovorí Stanislav Thomka.

Práve on projektovo riadi systém, ktorý vytvorili, aby Ukrajincom pomohli. A pomáhajú im adresne. Dovezú ich, sprostredkujú im ubytovanie, vybavia prácu a snažia sa im pomáhať aj inak. A to všetko preto, že sa im darí zosieťovať ľudí, ktorí sú ochotní nezištne pomáhať a robia to. Martinskí dobrovoľníci by mohli ísť príkladom, ako sa to má robiť.

Nie všetko je však jednoduché. Najmä sa treba vyrovnať s ťažkými osudmi ľudí utekajúcich pred vojnou.

„O polnoci k nám prišli dve mamičky s dvomi malými deťmi. Chlapček bude mať práve jeden rok. Ženy mi porozprávali aj o svojich manželoch ktorí zostali tam a bojujú v lese proti okupantoch. Hovorili aj o tom, že posledné štyri noci prežili v bunkri, kde bola teplota mínus 17 stupňov Celzia. Zobral som chlapca na ruky a on sa okamžite začal smiať. To bolo veľmi silné. Aj ja som sa snažil byť silný. Ale neskôr na mňa vždy osudy týchto ľudí doľahnú,“ prezradil Thomka.

Michal Bukviš vozí Ukrajincov do Žiliny, kde spolupracuje najmä s Campom Žilina. Robí to na vlastné náklady, vo svojom voľnom čase. Aj on hovorí o silných zážitkoch a pocitoch.

„Keď som na hraniciach videl tie ženy s deťmi, snažil som sa byť silný, ale je to veľmi ťažké. Keď vidíte ženu utekať so štyrmi malými deťmi a vite, že takých je na hraniciach plný stan. Je tam strašne veľa silných príbehov,“ hovorí Bukviš.

Najviac za srdce ho chytili dvaja chlapci, siroty. Jeden má 23 rokov a jeho brat má 15 rokov.

„Na hraniciach dlho čakali, museli preverovať, či je to naozaj jeho brat, ktorý sa o mladšieho stará. Keď preukázal, že je súdom uznaným poručníkov svojho brata, tak ich pustili. Pôvodne nevedeli, kam chcú ísť. Starší mal len telefónne číslo na niekoho, kto mu ponúka prácu v Prahe. Ale videl som, že je to poľské číslo a nikto ho nebral. Ponúkli sme im, že môžu ísť do Žiliny. Sú tu už tri týždne, vybavili si štatút utečenca, otvorili si účet, a starší si zohnal aj prácu. Nakoniec ho však zamestnal Milan Dubec. Chodí so mnou na hranice a veľmi mi pomáha. Vie ľuďom vysvetliť čo robíme, lebo si to sám zažil.“

Vo videu ďalej uvidíte, prečo začali pomáhať utečencom, dokedy to vydržia, čo na to ich rodiny, čo by mal urobiť štát, kto sa nechá Martinčanmi inšpirovať a ako to zvláda mesto Martin.